Už od kedy sa pamätám. Postretával som plno ľudí, vecí, bytostí z rôznych svetov, situácií. Ale niekde tam vnútri som cítil že, to jadro, to hlboké vnútro zostáva bokom diania. Na celý svoj život odjakživa nazerám akoby z pozície tretej osoby. Stále cítim tú nezávislosť. Ten tam hlboko vnútri sa vlastne ani veľmi nemení. Tie zásady, názory, myšlienky, pretrvávajú naprieč životom. Mení sa len intenzita uvedomenia. Občas som na to vnútri zabudol. Ale zostalo to, a v časoch ako je tento sa to vracia na povrch. Je to ako nejaký pevný stred. Z tohto stredu nazerám na svoj život, kam smeruje.
A zostávam sám. Život sa odvíja za oknom, vietor sa preháňa nad vyprahnutou planinou môjho vnútra.
Mám rodinu, bývame, vzťahy so super ľuďmi. A predsa mám často pocit že to všetko má mňa, a ja mám len svoju prázdnotu.
Moja milá ma vlastne ani nepozná.
Som prázdny.
Spočiatku to bola len taká šuškanda. Tí čo som im o tom povedal to nikam ďalej nešírili, nechali si to pre seba. Veci sa ale dejú a keď ste v kancelárii s ďalšími siedmimi ľudmi, ktorých k vám v rámci akcie škatulehejbejtese presťahovali deň pred touto skvelou správou, veci proste musia ísť von.
Ja som sa tým netajil, nemám s tým problém. Postupne sa to rozkríklo.
V rámci konca roka prebehlo pár akcií, kde som sa postretal aj s kolegami ktorých nevídam každý deň, padlo pár otázok a odpovedí.
Jak som si písal cv, postupne chodil na cvičné pohovory, tak ma v podstate ľutovali. Zároveň ale boli radi že ich to aj tentoraz obišlo. Pozdvihnutie utíchlo, život sa vrátil do bežných koľají, knižky s angličtinou sa vrátili do spodných zásuviek.
Jak som si furt nenašiel prácu, milí kolegovia, niektorí aj škodoradostne, pozorovali že chodím na pohovory a nemám úspech. Potľapkávali ma s ľútosťou po pleciach.
Jedného dňa sa ale rozkríklo že už mám novú prácu. To úplne zmenilo postoj ľudí ku mne. Odrazu som bol tou sviňou, tým víťazom, čo odchádza z firmy, dostane bohaté odstupné a hneď má novú, lepšiu robotu v perspektívnej firme. Po tom čo som pustil nejaké informácie o tom že celý konkurz bol v angličtine, že som recitoval príkazy, navrhoval architektúry riešení, bolo to ešte horšie. Pochopili že mútenie vody ktoré roky fungovalo v tejto firme, tam nefunguje. Že tam proste nevezmú každého automaticky, že tam si vyberajú tých lepších.
Ale ako je možné že ja, ten najmenej potrebný, ten najhorší, som inde vyhovujúci? Že moja angličtina ktorú nikdy nikto nepočul je vyhovujúca? Ako to že niečo asi fakt viem?
Prajem všetkým ľudom len dobré veci. Život si komplikujeme sami.
Ale nebolo mi všetko jedno pár dní. Nakoniec som sa ale upokojil, bo to vyzeralo tak, že aj keď si nič nenájdem v pohode vyžijeme ešte dva roky zo zásob. To sa potom ľahšie dýcha.
Nič som nenechal na náhodu. Ukončil som všetky projekty v terajšej práci, odovzdal všetku prácu kolegom čo zostávajú, každému dal vedieť že už neprijímam v rámci práce žiadne nové výzvy.
Na nete našiel všetky aspoň trošku vhodné pozície o ktoré by som mal záujem. Napísal som si dokonalé cv. Rozposlal som najprv na také ponuky na ktoré som vlastne ani nechcel ísť, cieľom bolo potrénovať si pohovory. To sa úspešne podarilo. Celý čas som piloval HR otázky a odpovede v angličtine.
Potom som rozoslal cv na tie ponuky čo by som chcel aj robiť. Postupne som prechádzal predkolami a kolami pohovorov. Z niektorých som vypadol skoro, iní ma skúšali dlhšie.
Až to vyzeralo celkom dobre, tak som chvíľu počkal, poťahal za nitky, bo vraj som nebol ideálnym kandidátom, a voilá.
Pôvodne vo mne hlodala myšlienka ujsť z krysích pretekov, ale žiaľ, zatiaľ na to asi nie som pripravený. Uvidíme o rok. Pre tentoraz zostávam ešte doma, ale zdá sa že do budúcna bude treba uvažovať o presídlení, IT sa ťažko robí z dediny na konci sveta.
Tak nejak sa s tým už týždeň neviem stotožniť.
Hneď po skončení učilišťa som tu nastúpil a dnes je to už šestnásť rokov. Za ten čas sa zmenilo všetko, firma, ľudia, ja. Za ten čas som tu robil všelijaké práce, poznal som takmer každého.
Vyštudoval som, založil rodinu, presťahoval sa.
Dnes nastáva úplne nová situácia. Ešte nikdy v živote som nehľadal prácu. Napísanie cv mi trvalo týždeň, pospomínať si na všetky veci čo práve robím a čo som kedy robil.
Som zvedavý jak to bude na konkurzoch, či si nájdem nejakú dobrú prácu inde.
Smutné je že ani neuvažujem nad vlastným biznisom. Večný zamestnanec.